Zachránil Irán aspoň časť svojho jadrového programu? Satelity ukazujú masívnu deštrukciu

Skôr, než sa v Teheráne stihli spamätať, bolo po všetkom. Americké bombardéry pobudli vo vzdušnom priestore Iránu len asi 90 minút. Stačilo to však na to, aby tvrdo zasiahli hlavné centrá iránskeho jadrového programu, ktorý znepokujuje svet už celé desaťročia. 

Sedem „neviditeľných“ bombardérov B-2, ktoré sám Donald Trump nedávno označil za škaredé stroje, zaútočilo na komplexy Fordo, Natanz a Isfahán penetračnými megabombami GBU-57 určenými na ničenie podzemných objektov. Už aj tak smrtiacu útočnú silu znásobilo asi 30 striel Tomahawk, ktoré podľa všetkého odpálila americká ponorka operujúca v Arabskom mori. Do operácie v jej rôznych fázach sa zapojilo celkovo vyše 125 eskortných, prieskumných či tankovacích lietadiel.

Šéf Bieleho domu sa úspechom Polnočného kladiva, ako znelo kódové označenie celej operácie z 22. júna, pochválil okamžite po jej skončení. „Všetky lietadlá už bezpečne letia domov. Naši úžasní americkí bojovníci si zaslúžia gratulácie. Toto by nedokázala žiadna iná armáda na svete,“ napísal Trump na platforme Truth Social.

Prečo teraz? 

Nikto nedokáže jednoznačne povedať, či Donald Trump svoju lekciu Iránu vopred a dôkladne plánoval. Alebo len šikovne využil oslabenie Teheránu v dôsledku predchádzajúcich 10 dní decimujúcich izraelských útokov. Keď stíhačky sprevádzajúce americké bombardéry testovali iránsku protileteckú obranu, nezaznamenali žiadnu odozvu, na útočnú formáciu podľa Pentagónu nikto ani len nevystrelil.

Ešte pred niekoľkými týždňami sa pritom zdalo, že sa veci okolo Iránu vyvíjajú celkom ináč. Že neustála hrozba vojenského riešenia iránskeho problému je aspoň načas zažehnaná.

Iránci a Američania spolu od apríla viedli spolu päť kôl nepriamych rokovaní o novej jadrovej dohode, no k šiestemu kolu naplánovanému na 15. júna už nedošlo. 

Dva dni predtým totiž Izrael spustil mohutnú vzdušnú ofenzívu voči Teheránu. Stalo sa tak po tom, ako vypršalo Trumpovo ultimátum, v súlade s ktorým mal Irán úplne stopnúť výrobu vysokoobohateného uránu aj programy vývoja balistických rakiet a vrátiť sa k plnej spolupráci s dozornou jadrovou agentúrou OSN (MAAE). Irán pritom opakovane deklaroval vôľu k dohode, požiadavky Donalda Trumpa však považoval za príliš nátlakové a prehnané.

Zmena hry

Pre Izrael boli, naopak, priveľmi mäkké, keďže ich prijatie by sa rovnalo uznaniu práva na existenciu iránskeho jadrového programu, čo židovský štát dlhodobo odmieta. Iránski vyjednávači pravdepodobne urobili fatálnu chybu, keď si mysleli, že môžu postupovať ako vždy v minulosti – rokovania čo najviac predlžovať a získavať čas. Takéto štedré časové okno im však teraz dopriate nebolo.  

„Izraelčania si povedali, že to takto nepôjde. A rozhodli sa celú situáciu radikálne prepísať veľmi tvrdým, intervenčným spôsobom,“ uviedol pre HN expert na Irán Matouš Horčička z pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky (AMO).

Zo zmätočných Trumpových vyjadrení sa nedá s istotou povedať, či dal izraelskému premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi voľnú ruku k útoku, hoci ho od toho verejne odrádzal. Alebo či sa mu len vymkol spod kontroly, čo prirodzene nesmie verejne pripustiť. Trump i Netanjahu však teraz svorne vyhlasujú, že bolo potrebné konať, lebo sa Irán priblížil k bodu, odkiaľ niet návratu – k vývoju vlastnej atómovej zbrane.  

Vojna a mier

Počiatky iránskeho jadrového programu v civilnej podobe siahajú až do 50. rokov minulého storočia. Ešte do čias tamojšieho prozápadného šáha Páhlavího, ktorý ho začal budovať s podporou USA a ďalších krajín Západu.

Po islamskej revolúcii z roku 1979, keď sa moci chopili šiitskí ajatolláhovia, to vyzeralo, že využitiu jadra v Iráne odzvonilo. Zakladateľ novej teokratickej republiky Ruholláh Chomejní ho totiž odsúdil ako neislamský produkt západného imperializmu. Časom však pravdepodobne svoj názor prehodnotil, pretože začiatkom 90. rokov sa Teherán rozhodol svoje nukleárne aktivity znovu naštartovať.

A tu sa začali korene súčasných problémov. Obnovený program sa už rozbehol po dvoch rôznych líniách. Oficiálnej civilnej, kde Iránci v spolupráci s Ruskom a Čínou budovali nevojenskú infraštruktúru a výskum. No mimo zraku medzinárodného spoločenstva začal iránsky režim  vyvíjať technológie potenciálne využiteľné pre výrobu atómovej bomby.

Navonok Teherán vždy deklaroval, že mu ide výlučne o mierové využitie jadrovej energie. A nikdy verejne nepriznal, že celý program má aj druhú, prísne utajenú časť, ktorá ani nemala existovať.

Podľa zistení západných spravodajských služieb však iránsky najvyšší vodca Alí Chameneí akékoľvek aktivity v oblasti vývoja zastavil v roku 2003, po americkej invázii do Iraku. Podľa mnohých expertov sa totiž bál, že by sa terčom útoku USA mohol stať aj Irán. Prijaté rozhodnutie bolo však polovičaté. Teherán síce s najväčšou pravdepodobnosťou svoj zbrojný program naozaj zastavil, ale ponechal si celú dovtedajšiu infraštruktúru, ak by sa mu niekedy opäť zišla.

Cesta do pekla

V roku 2015, keď sa podarilo vyrokovať prelomovú medzinárodnú dohodu o iránskom jadrovom programe, sa veci zdali na dobrej ceste. Irán podľa všetkého skutočne rešpektoval vytýčené mantinely, ktoré mali zaistiť jeho mierové využitie. Veci sa však začali rýchlo zhoršovať po roku 2018, keď od dohody jednostranne odstúpil Donald Trump. V súlade s postojom Izraela ju totiž považoval za príliš deravú a neschopnú zabrániť Iránu v tom, aby si zaistil jadrový štít.

Odvtedy začal Irán porušovať jeden zmluvný záväzok za druhým a odvažoval sa stále ďalej. Postupne zvyšoval svoje zásoby uránu, počty centrifúg i úroveň obohatenia a okresal právomoci medzinárodných inšpektorov. Jednoznačné, verejne dostupné dôkazy o tom, že by Teherán skutočne pracoval na vývoji nukleárnych hlavíc, nie sú a nemajú ich ani americké tajné služby, ako to ešte koncom marca tvrdila ich šéfka Tulsi Gabbardová. Kroky, ktoré Iránci podnikali, ich však evidentne posúvali týmto smerom. 

Záležitosť dvoch týždňov?

Začiatkom júna sa preto Teherán dočkal ostrej kritiky aj zo strany MAAE. Jej generálny riaditeľ Rafael Grossi odhadol, že Irán už preukázateľne disponuje asi 400 kg uránu obohateného na 60-percentnú úroveň.

„Samotné prebiehajúce obohacovanie síce nie je zakázané. Veľmi znepokojujúci je však fakt, že Irán produkuje a zvyšuje zásoby uránu obohateného na 60 percent. Spomedzi štátov, ktoré nie sú jadrovými mocnosťami, to robí ako jediný na svete,“ konštatoval Grossi.

Iránske úrady pritom nie sú schopné dôveryhodne vysvetliť, na čo takéto veľké množstvá vysokoobohateného uránu potrebujú. Pre civilné programy totiž nič také netreba.

Šesťdesiatpercentný urán síce na výrobu bomby stále nestačí, ale k potrebnej 90-percentnej úrovni vedie už len pomerne krátka cesta. Viacerí zahraniční experti odhadli, že by to Iránci dokázali urobiť už v priebehu dvoch až troch týždňov.

Jedna vec je však potrebná „náplň“ pre bombu a celkom iná je záležitosť vhodných nosičov, ktoré by ju mohli dopraviť na určené miesto. Irán už preukázateľne disponuje balistickými strelami schopnými niesť jadrové hlavice. Zostrojenie a otestovanie takejto hlavice by mu však zrejme trvalo ďalších minimálne 6 – 12 mesiacov. Nie je tiež známe, že by už iránski špecialisti dokázali vyvinúť kľúčový vrchný komponent balistickej rakety, na ktorý sa dá nasadiť jadrová hlavica.

Nikto však iste nevie, či Irán tieto kroky nevykonával už teraz v podzemí svojich tajných komplexov. Akékoľvek indície ukazujúce týmto smerom sa úporne snažia zachytiť americké aj izraelské tajné služby. Niektorí pozorovatelia sa domnievajú, že toho vedia viac, než priznávajú.

Kritici však pripomínajú, že aj americkej invázii do Iraku z roku 2003 predchádzali zaručené správy západných tajných služieb o zbraniach hromadného ničenia v arzenáloch Saddáma Husajna. Správy, ktoré sa ukázali ako celkom falošné.

Horúci zemiak

Odborník na Irán Matouš Horčička nie je presvedčený o tom, že by režimu v Teheráne naozaj išlo o vývoj atómových zbraní. Iránske elity podľa neho skôr tápu v tom, čo si majú počať s celým jadrovým programom. Zvyšovaním jeho kapacít si podľa všetkého chceli vytvoriť asi len silný vyjednávací nástroj, aby v rokovaniach so Západom dosiahli čo najlepšie podmienky. Ale nakoniec sa chytili do vlastnej nastraženej pasce. 

„Časť radikálnych predstaviteľov režimu volá po zostrojení jadrovej bomby, ktorá vraj ako jediná môže zaručiť krajine bezpečnosť. Na druhej strane však stoja pragmatici poukazujúci na to, že ďalším posúvaním hraníc si Irán iba nalepuje na chrbát pomyselný terč,“ konštatuje analytik.

Medzi oboma tábormi prebiehajú intenzívne spory a niekde medzi nimi stojí najvyšší vodca Alí Chameneí. Ten napriek ostrej protiamerickej a protiizraelskej rétorike zjavne nie je fanúšikom nukleárnych arzenálov. V rámci iránskeho islamského režimu predstavuje skôr stabilizačný faktor a prioritne mu ide o jeho zachovanie.

Práve rešpektovaný veľký ajatolláh dal v roku 2015 zelenú k jadrovej dohode a s jeho požehnaním vlani nastúpil do úradu aj nový prezident Masúd Pezeškján, zvolený aj s programom dosiahnutia nejakej podoby zmieru so Západom. Paradoxne sa však celá situácia vyostrila až do vojenskej konfrontácie.

Americký mier?

Donald Trump sebavedome tvrdí, že svojím úderom Polnočného kladiva konečne vytvoril podmienky pre mier a diplomaciu. Verí, že silne oslabený Irán donúti k prijatiu takých podmienok, ktoré by sa rovnali faktickej kapitulácii. Minimálne k takému okresaniu a monitorovaniu iránskych jadrových programov, ktoré by neponechali absolútne žiaden priestor pre prípadné pokušenie pohrávať sa so zostrojením bomby. 

Zároveň Teheránu adresuje temné varovanie, že kladivo bolo len slabým odvarom apokalypsy, ktorá by ho čakala, ak by sa rozhodol celú situáciu eskalovať. Iránsky režim má v zásade len dve možnosti. Buď zasadne k rokovaciemu stolu a prijme Trumpov diktát, alebo použije posledné veľké karty, ktoré mu ešte zostali v rukách – útoky na americké ciele v regióne alebo pokus o blokádu strategického Hormuzského prielivu.

V utorok ráno však všetky strany javili istú ochotu napätie ďalej nevyhrocovať. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu v utorok ráno oznámil, že súhlasil s návrhom amerického prezidenta Donalda Trumpa na prímerie s Iránom, hoci stále nebolo jasné, či sa paľbu naozaj podarí zastaviť. Izrael aj Irán totiž informovali o vzájomných útokoch aj po začiatku pokoja zbraní.

Irán síce v rámci očakávanej odvety za ataky na svoje jadrové zariadenia v pondelok vystrelil asi 14 rakiet na americké vojenské základe v Katare a Iraku. Išlo však len o pomerne slabú odpoveď a keďže pred svojimi útokmi vopred varoval, zaobišli sa bez obetí na životoch i zranení, ktoré by zrejme Trumpa donútili pristúpiť k razantnejším krokom.

„Alí Chameneí nechce zatiahnuť Irán do veľkej vojny s USA a Izraelom. Je si vedomý, že akýkoľvek agresívny krok by mohol znamenať pád teheránskeho režimu. Alebo i jeho vlastnú smrť,“ domnieva sa analytik AMO.

Zachrániť, čo sa ešte dá

Pravdepodobne teda dá šancu rokovaniam, v ktorých sa Irán bude zo všetkých síl snažiť uhájiť si aspoň samotné základy svojho civilného jadrového programu. Do ktorého Irán za desaťročia existencie investoval obrovské prostriedky, vyvinul si nezanedbateľné know-how a vychoval si tisíce vlastných expertov. Pre mnohých Iráncov sa ich výskum v oblasti jadra stal aj jasným symbolom ich národnej suverenity a dôstojnosti. 

Otázka je, čo z neho zostalo po amerických a izraelských útokoch. Donald Trump vo svojich prvých reakciách opakoval, že iránske jadrové zariadenia boli vymazané z povrchu zeme. Neskôr hovoril už len to, že škody po amerických bombách sú obrovské. Zdá sa, že masívny rozsah skazy potvrdzujú aj satelitné snímky, na ktorých vidno veľké krátery po dopade rakiet, hromady trosiek a popola, ako aj ťažko poškodených a zničených budov. Rovnako tomu nasvedčuje aj ochota Izraela pristúpiť k prímeriu s tým, že iránska jadrová i balistická hrozba bola dostatočne eliminovaná. Nakoľko Trumpovo kladivo naozaj dokázalo ochromiť kapacity Teheránu, však ukážu až ďalšie analýzy a čas.

Hlavnou neznámou je to, aké reálne škody spôsobili americké bomby v podzemných priestoroch kľúčového komplexu Fordo, ktoré na snímkach z družíc, pochopiteľne, nevidno. Aj to, či Iránci nedokázali časť cenných nukleárnych zariadení a materiálu včas evakuovať do bezpečia. Takémuto scenáru by nasvedčovala skutočnosť, že v okolí poškodených komplexov neboli zaznamenané významné úniky rádioaktivity. 

Ako fénix?

„Bol by som opatrný s vyhláseniami o zničení iránskeho jadrového programu. Rozsah škôd môže byť naozaj veľký, no asi nie nenávratný do tej miery, že by sa nedal znovu obnoviť,“ konštatuje Matouš Horčička.

Americké a izraelské cielené vzdušné údery pravdepodobne spôsobili deštrukciu, ktorá Iráncom významne oddiali realizáciu ich cieľov, nech už boli akékoľvek. Ale na úplnú elimináciu iránskych atómových ambícií by bola potrebná rozsiahla pozemná invázia, na ktorú v Spojených štátoch ani v Izraeli zjavne neexistuje politická vôľa.

Iránsky jadrový program môže aj v okyptenej podobe pretrvávať prostredníctvom uchovávania zvyšných kapacít a know-how. A ak nastanú vhodné podmienky, Teherán môže opäť vybudovať svoje kaskády centrifúg, hoci by ho to stálo veľa námahy a peňazí. Ak sa nepodarí uzavrieť novú komplexnú dohodu, ktorá by pokryla všetky biele miesta, bude sa kríza okolo Iránu len ďalej cykliť. A niekedy v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti opäť explodovať.