Trpkosladký trubadúr. Karel Kryl bol hovorcom mlčiacej väčšiny, v jeho piesňach spoznávali ľudia samých seba
V tomto roku si pripomíname hneď štyri okrúhle výročia pesničkára a básnika Karla Kryla: pred 80 rokmi sa narodil (12. apríla), pred 55 rokmi vydal LP Bratříčku, zavírej vrátka (kvôli víťazstvu v ankete Rock a pop nazývanú aj „platňa platní“) a v rovnakom roku v septembri odišiel do exilu v Nemeckej spolkovej republike. Tretieho marca 1994, v nedožitých päťdesiatich rokoch, v Mníchove zomrel.
Aj za taký krátky čas – počas ktorého bol navyše v Československu dvadsať rokov oficiálne tabu a nekoncertoval – sa však stihol zadrieť niekoľkým generáciám pod kožu natoľko, že si ho ľudia pripomínajú aj bez jubileí.
V čom teda českým a slovenským fanúšikom pripadajú jeho pesničky a politické komentáre stále aktuálne?
Klasik a jeho poslucháči
Začalo sa to najskôr tým, že väčšine národa svojou „platňou platní“ prehovoril z duše. V piesňach a vo vyhranených politických komentároch odvážne pomenoval poníženie „normalizovanej“ spoločnosti a zároveň sa pre jej veľkú časť stal aj symbolom protikomunistického vzdoru – ľudia si v krajine, „kde musel jsi se dívat, jak zakázali hrát a zakázali zpívat“, počúvali jeho pesničky z magneťákov a tranzistorákov a vlastne sa s Krylovým posolstvom ľahko stotožnili.
„Už nejsme, nejsme to, co kdysi, už známe ohnout záda, umíme dělat kompromisy a zradit kamaráda,“ opakovali trpko po tzv. politických previerkach a ich každodenné skúsenosti z husákovského školstva potvrdzovali, že spevák s gitarou verne opisuje prostredie, kde „poručili dětem modlit se, jak si přálo Veličenstvo Kat“.
Zostáva vám 85% na dočítanie.