Posledná bitka Viktora Orbána? Pre odvrátenie tohto scenára urobí všetko

Moci sa vzdáva ťažko. Čím dlhšie a čím viac jej človek má. Zvlášť bizarne vedia odchádzať autokrati, keď už naozaj nemajú inú možnosť.

Vladimír Mečiar v roku 1998 spieval rovno do telky uslzený song. Surreálny stredoafrický despota Bokassa si pred svojím pádom doprial cisársku korunováciu v štýle Napoleona, ktorá zhltla tretinu štátneho rozpočtu.

Vodca líbyjskej revolúcie Kaddáfí vyvracal chýry o svojom úteku sediac v starom aute s dáždnikom v ruke. Za zosnulým severokórejským diktátorom Kim Čong-ilom zase ronilo krvavé slzy samé nebesia, zatiaľ čo hory žiarili zvláštnym nadpozemským svetlom.

Avšak Viktor Orbán, ktorému pre maniere uhorského magnáta prischla prezývka viktátor, je trochu iný prípad. Pri kormidle moci strávil už pekných pár rôčkov. A treba uznať, že pri cementovaní svojej osobnej moci vykonal kus dobrej roboty. No v limitoch demokratickej Európy nestihol utiahnuť skrutky svojho zemepanstva tak pevne, ako by si to asi želal.

Zjavne by mu bodol ešte nejaký čas a vhodne rozostavené geopolitické kulisy. Či mu takéto predĺženie bude dopriate, netuší ani on sám.

O necelých osem týždňov ho čaká možno osudový volebný rozstrel, v ktorom by reálne mohol utrpieť debakel. Isté je iba to, že Orbán nikam neodchádza. Aspoň zatiaľ. Aj to, že by sa mu z veľkoryso zrekonštruovaného sídla na budínskom hrade neodchádzalo ľahko. Zaiste urobí aj nepredstaviteľné, aby sa takouto bolestnou rozlúčkou drásať nemusel.