Prvý Anjouovec na uhorskom tróne. Karol Róbert vyviedol krajinu z chaosu a zaradil ju k európskym mocnostiam

V tmavých komnatách Budínskeho hradu vládne trúchlivé ticho a spoza jeho múrov sa do krajiny začína šíriť zvesť o skone panovníka. Ondrej III. umiera na sviatok svätého Felixa 14. januára 1301.

Umiera mladý, sotva štyridsaťročný, a náhle, rovnako ako pred niekoľkými dňami jeho matka. Kuloármi sa teda hneď rozletí chýr, že ho ktosi otrávil.

„Zomrela posledná zlatá ratolesť, ktorá vyrástla z kmeňa kráľa svätého Štefana,“ žiali ostrihomský arcibiskup Gregor v správe o smrti posledného vládcu z rodu Arpádovcov. Kráľa, s ktorého odchodom sa končí nielen tristoročná éra panovania tejto dynastie, ale hasne aj nádej na stabilitu v krajine, o ktorú sa márne usiloval.

Kým Uhorsko ostáva bez priameho dediča trónu, na európskej politickej šachovnici sa oň rozbieha neúprosná hra.

O kráľovej smrti sa dozvedá aj 12-ročný Karol Róbert z Anjou, jeden z pretendentov. Je práve v Záhrebe, kde v provizórnom bezpečí dvorov verných spojencov čaká na svoj čas. Už vlani v auguste sa odhodlal na riskantný krok – opustil talianske brehy, vylodil sa v dalmátskom Splite a jeho prítomnosť v južných dŕžavách kráľovstva mala byť nielen signálom, ale i formou nátlaku na vtedy ešte žijúceho Ondreja.