Antiputinovský Frankenstein a vykecaná revolúcia
napsal Seriový samovrah
21.9.2016 Kosa zostra čili vlkovobloguje.wordpress.com
Když jsem v pondělí kolem půlnoci dopsal článek o tom, jak Putinovi k poslednímu volebnímu triumfu dopomohly významně západní sankce, byl jsem si vědom zásadního nedostatku toho textu – tedy, že jej píši bez jakéhokoli vhledu do ruských reálií a nemám nejmenší tušení, co to vlastně představuje ruskou opozici, která dostala neskutečný výprask.
21.9.2016 Kosa zostra čili vlkovobloguje.wordpress.com
Když jsem v pondělí kolem půlnoci dopsal článek o tom, jak Putinovi k poslednímu volebnímu triumfu dopomohly významně západní sankce, byl jsem si vědom zásadního nedostatku toho textu – tedy, že jej píši bez jakéhokoli vhledu do ruských reálií a nemám nejmenší tušení, co to vlastně představuje ruskou opozici, která dostala neskutečný výprask.
Jenže v mailové poště jsem našel následující článek od Seriového samovraha, který má s Ruskem a jeho realitou opakovanou osobní zkušenost.Jsem velmi rád, že si ji nenechal pro sebe! Je to velmi zajímavé čtení, které by měli povinně absolvovat všichni propagan dističtí intervjůci z českých a slovenských medií. Aby měli alespon minimální představu o tom, co se dnes skrývá za stranou PARNAS, kterou vedl jimi tak vzývaný Boris Němcov… Věřím, že si počtete stejně jako já…
V Rusku sa práve skončili parlamentné voľby s výsledkom, ktorý bol jasný asi už dávno pred otvorením volebných miestností. Mediálnym leitmotívom nedávnych ruských volieb bolo samozrejme, keďže všetkým bol víťaz dopredu známy aj s ohľadom na zázraky, apatia ruských voličov, nedostatok skutočnej opozície a často sa ozývalo, že voľby budú aj tak sfalšované.
Nakoniec teda, i keď hlasy v tomto momente ešte nie sú úplne spočítané, Jednotné Rusko bude ešte silnejšie ako predtým. Účasť bola síce o 12 % nižšia ako v predchádzajúcich voľbách, na úrovni približne 48 % a vyzerá to na prvý pohľad tak, že voliť prišli len stúpenci Jednotného Ruska, Komunistickej strany a Žirinovského Liberálno-demokratickej strany. „Demokratická“ antiputinovská opozícia znovu utrpela blamáž a nedosiahla hranicu 5 %. A to sa v rámci nej diali priam revolučné zmeny. Osobitne v liberálnej Strane národnej slobody (PARNAS), v ktorej čele bol do svojej smrti aj Boris Nemcov.
REN TV, ktorá okrem iného stojí aj za niekoľkými dokumentmi, ktoré (nielen)ruskému človeku objasňujú biedu liberálnej antiputinovskej opozície, tesne pred voľbami pustila do éteru ďalší dokument, tentoraz o neuveriteľnej fúzii v ruskom politickom spektre. Priznám sa, že napriek hrôzostrašnej hegemónii Jednotného Ruska, tento dokument na mňa pôsobil doslova dystopicky.
Jeho názov je Máme vás! Kto chce zničiť krajinu (Попались! Кто хочет развалить страну).
Samozrejme, je viac-menej pravdepodobné, že za vznikom takýchto antiopozičných dokumentov mohla byť politická objednávka, no vzhľadom na samotnú podstatu tejto západom podporovanej opozície, ľuďmi, ktorí ju zastupujú, ich vystupovanie, slová a činy žiadnu špeciálnu manipuláciu, či mystifikáciu nevyžadujú. Hoci ruské parlamentné voľby nevzbudzujú taký záujem našich médií ako tie prezidentské, očakával som väčšiu podporu liberálnej opozície. Veď Chodorkovskij a jeho kone boli vždy u nás považovaní za nádej na svetlú budúcnosť Ruska. Komu sa to nejaví scestné, iste nevie, ako to vyzeralo v Rusku v 90. rokoch. To je podobné, ako si myslieť, že Široký alebo Haščák (pro neznalé slovenských poměrů – jde o dva z velkých slovenských oligarchů s velmi temnou minulostí a velmi angažovanou přítomností- pozn.vlk) by boli ideálnou voľbou pre Slovensko.
Viete si predstaviť, že sa SaS alebo OĽANO spojí Kotlebovou ĽSNS? Strana, ktorej predsedom sa po Nemcovovi stal Michail Kasianov, členom ktorej je aj u nás známy „jediný ruský intelektuál“ Andrej Zubov, verejne deklarujúca liberalizmus a ľudské práva, vyberie ako č. 2 na svojej kandidátke človeka menom Viačeslav Maľcev, či Dimitrij Demuškin a tým vlastne celé extrémne pravé politické spektrum, vrátane ruských národných socialistov a Kozákov, oslavujúcich kolaboráciu s Hitlerom. S takouto názorovou fúziou nebolo by na škodu aj stranu PARNAS premenovať na Oxymoron, pretože liberálni fašisti, či fašistickí liberáli sa len tak nevidia.
Maľcev, ako bývalý člen strany Veľké Rusko, priniesol do PARNAS-u veľmi nebezpečné ultrapravicové myšlienky. Hlavným cieľom jeho kritiky je, ako inak- Putin a jeho politika. Ostro vystupuje proti Kaukazu a jeho islamizácii, ilegálnej imigrácii z krajín z centrálnej Ázie, ktoré si Jednotné Rusko nechce z pragmatických dôvodov pohnevať. Je známy svojou podporou ukrajinského Majdanu a jeho násilné myšlienky by rád, spolu s pôvodnými liberálmi rád aplikoval v Rusku, aby dosiahli zmenu režimu. Je tiež zaujímavá jeho téza o tom, že Putin podporuje separatistov na Donbase v boji proti Ukrajincom a pritom udržuje veľmi priateľské vzťahy s Čečenmi, ktorý zabíjali Rusov počas rusko-čečenských vojen. Akoby zabúdal, že jeho majdanovskí priatelia, ktorých podporuje a rád s nimi aj vedie debaty na svojom video blogu „Zlé správy“, ako je napríklad bývalý vodca UNA-UNSO Dmytro Korčinskij, podozrivý, že bojovali v rámci ukrajinských oddielov na strane čečenských separatistov a zabíjali práve Rusov. Rovnako v Čečensku bojovali už nebohý Alexander Muzyčko a aj vodca Pravého sektora Dmytro Jaroš.
Aj keď väčšina Rusov mu dá za pravdu ohľadom riešenia imigrantskej otázky vo veľkej miere neprispôsobivých gastarbeiterov z centrálnej Ázie a podpory „ruskej veci“, je absolútne jalový v otázkach ekonomiky a to mnohých Rusov, ktorý sú aj nespokojní s politikou Putina, do značnej miery neuspokojuje. Pravdepodobne sám seba, ako aj celý PARNAS odpísal v predvolebnej debate na tému ruskej ekonomiky, kde okrem „impeachment Putina“ a „odstránenie hlavnej brzdy ruskej ekonomiky – Putina“ nepovedal k téme vlastne nič. Následne sa dostal do sporu s „Chirurgom“, teda s Alexandrom Zaldostanovom, vodcom Nočných vlkov, ktorý mu „svojsky“ odkázal, že za také slová si zaslúži „zavesiť za jazyk“ a „že ak sa my vezmeme za vec a naozaj ho posadíme na kôl, všetci potom zrazu zabudnú, k čomu on (Maľcev) vyzýval“. V konflikte bol aj s Nikolajom Starikovom alebo Igorom „Strelkovom“ Girkinom.
Ústredným motívom Maľceva je vybájená a krvavá revolúcia, ktorej dátum stanovil na 5. novembra 2017 a povedie podľa neho k zmene vlády. Na sociálnych sieťach nabral slušné množstvo fanúšikov, no ako sa ukázalo, „follower“ v reálnom živote neznamená volič a „lajky“ hlasy vo voľbách. Maľcev a s ním aj jeho noví adoptívni politickí rodičia z PARNASU dúfali, že voľby ich politicky aj morálne posilnia a blížiaca sa revolúcia bude spôsobovať Putinovi s postupujúcim časom zažívacie problémy. No liberálni fašisti prípadne naopak, vo voľbách strelili capa a v blížiacej sa „vykecanej“ revolúcii im zostáva len veriť, že po nich nebude strieľať OMON. Ukrajinskému scenáru, kde to v uliciach vybojujú fašisti a riadenie vlasti prevezmú liberáli, bolo vo voľbách nastavené zrkadlo s veľmi nepríjemným odrazom.
Pochopiť a vyznať sa v ruskom nacionalizme je disciplína nesmierne náročná. V Rusku snáď neexistuje strana, ktorá by nebola nacionalistická, rozdiel je len sa len v intenzite. Punc v tomto smere nesie iste Žirinovskij a jeho radikálne, aspoň na oko, všetko ruské brániace názory, od imigrantov až po zahraničnú politiku. Aj samotný Maľcev sa v mnohom podobal práve Žirinovskému, preto možno aj práve nebol „klasickými“ nacionalistickými témami výrazný a svoju „slávu“ preto zakladá na veľmi ostrej kritike Putina. Ak Maľceva budeme považovať skôr za kaviarenského nacionalistu, Dmitrij Demuškin, jeho nacionalistický spoluúčastník v liberálnom experimente, má s terénom dostatočné skúsenosti. V 90. rokoch začínal u skinheadov, venoval sa boxu, účastnil sa pouličných bitiek. Prešiel cez Ruskú národnú jednotu, neskôr založil a viedol súdom zakázaný Slovanský zväz, neskôr Slovanskú silu, ktoré podľa jeho slov fungujú na princípoch NSDAP. Postupom času, keď jeho ambície pred mikrofónom začali prevyšovať tie pouličné, národného socializmu sa verejne vzdal a ostal len „tradičným“ nacionalistom.
Okrem imigrantského klišé, výraznou črtou ruského extrémneho nacionalizmu, tak ako aj nacionalizmu v ostatnom „civilizovanom svete“, je antisemitizmus. Platí to osobitne pre Demuškina a takisto aj pre Maľceva. A s antisemitizmom nesúcom sa na vlne neonacizmu, ako je známe, žiadnu veľkú politiku neurobíte. A v Rusku to platí obzvlášť. V súvislosti aj so samotným Majdanom a sympatiami k nemu, kde jedným z najväčším sponzorom antiruských nálad a bataliónov je celkom významný žid Kolomojský, antisemitizmus vyznieva prinajmenšom pochybne.
Maľcevova revolúcia 5.11.17 by mala začať, ako vyplýva z dokumentu REN TV, Ruským pochodom, každoročne uskutočňovaným 4. novembra v mestách po celom Rusku, ale aj na Ukrajine, Moldavsku alebo Kazachstane od roku 2005. Organizátorom toho moskovského je práve Demuškin a mal by prerásť v násilné prebratie moci, čiže v Maľcevovu revolúciu a pochod na Kremeľ.
Tak ako žiadni prozápadní revolucionári, ani tí ruskí nebudú bojovať len za idei a iste nebudú odmietať peniaze od židov. Za spoločného menovateľa sa pri antiputinovskej opozícii predpokladá kto iný ako Chodorkovskij a často sa spomína aj americké veľvyslanectvo. Od roku 2012, od zavedenia ruskej analógie k americkému FARA (Foreign Agents Registration Act) je financovanie opozície ťažšie, keďže zahraniční agenti sú pod prísnym dohľadom. Preto sa dejú aj takéto čudné veci pred voľbami, ako vypátral Saker, keď FSB našla v aute dôstojníka polície pre boj s korupciou 10 miliónov dolárov, v byte jeho sestry ďalších 140 miliónov a u jeho otca po európskych bankách ešte 300 miliónov. Je veľa verzií tohto príbehu, no to, že nájdené bankovky boli zviazané originálnou sponou a ešte aj s čiarovými kódmi s označením šarží, môže aj nemusí veľa znamenať. Čo môže znamenať je aj to, že policajný dôstojník bol pokladníkom a prostredníctvom amerického veľvyslanectva zabezpečoval distribúciu „ideí“ antiputinovskej opozícii.
Saker k tomuto na oko nič neznamenajúcemu incidentu pridáva ešte jednu, do kontextu zapadajúcu správu. Veď predchádzajúca správa sama o sebe nič neznamená. Koniec koncov šlo o policajného dôstojníka pre boj s korupciou, takže mohlo sa naozaj jednať len o úplatky. No v tom istom čase sa hranice s Ruskom pokúšalo prekročiť niekoľko stoviek Ukrajincov s úmyslom hľadania si práce. Na tom by tiež nebolo nič prekvapujúce, keďže v Rusku pracuje asi 6 miliónov Ukrajincov (ak nerátame tých nelegálne pracujúcich). Len azda ich počet, načasovanie a to že niekoľko desiatok z nich sa zúčastnilo operácie ATO, nehovoriac, že pochádzali z oblasti, kde dominuje Pravý sektor a Svoboda, môže vyvolať mierne podozrenie. Takže ich ruskí pohraničníci s odporúčaním, aby si našli prácu doma, na hraniciach obrátili. http://thesaker.is/russian-elections-sitrep-september-18-2016-by-scott-humor/
Môže ísť o paranoju, či spravodajskú operáciu, kto vie, no FSB takéto veci na náhodu určite nenechá. A ak to bola všetko pravda, opozícia svojim úmyslom nechcela rovnako nič nechať na náhodu a čakať skoro rok na „vykecanú“ revolúciu, kým im ľudia vychladnú, no exekúcia, ktorú zvolili bola, mierne povedané, veľmi na náhodu.
Frankenstein sa nateraz nepodaril, no Frankensteinova nevesta u susedov žije, aj keď jej každú chvíľu musia uťahovať skrutky na krku. A pokiaľ žije, bude pre niektorých, a to dokonca v Rusku, vzorom. Iróniou predsa len ostáva fakt, čo pravdepodobne pociťuje aj mnoho ľudí idúcich k voľbám, že Rusko minimálne od cára asi lepšiu vládu nemalo, aj keď k ideálu má na míle ďaleko. V demokracii neexistuje vláda bez oligarchie. Bohužiaľ. A pri predstave, že by tento liberálno-fašistický ansámbel naozaj niečo rozpútal, budú sa všetci modliť, aby bolo aspoň tak dobre, ako za Jeľcina, pretože ten „mafiánsky štát“ nenávidí predovšetkým tá časť oligarchie, ktorá zásluhou Putina stratila svoje pozície.
Okrem toho, tento podivuhodný experiment deformuje mnohé, už mediálne vžité tézy, na základe ktorých je Putin a jeho politika príliš nacionalistická a vraj ešte aj podporuje extrémnu pravicu po Európe. Oproti Maľcevovi, Demuškinovi a im podobným v terajšom PARNAS-e, je Putin slabučký odvar ruského nacionalizmu.
Na jednej strane vnímam pretrvávajúcu a nezlomnú podporu Majdanu zo strany našich médií aj v dobe, keď sa už stal neobhájiteľným a ostré vystupovanie proti ani zďaleka nie tak extrémnej pravici na strane druhej, čo vo mne už dlhšiu dobu vyvoláva rad pochybností nad ich serióznosťou, prípadne profesionalitou. To je náš začarovaný mediálny kruh a dvojaké metre ideológie. Každopádne, žiadna veľká podpora ruskej antiputinovskej opozície zásadným spôsobom nerezonovala. Buď to vzhľadom na predvolebné prieskumy vyhodnotili ako zbytočné alebo sami nevedia, ako tento oxymoron uchopiť.
V Rusku sa práve skončili parlamentné voľby s výsledkom, ktorý bol jasný asi už dávno pred otvorením volebných miestností. Mediálnym leitmotívom nedávnych ruských volieb bolo samozrejme, keďže všetkým bol víťaz dopredu známy aj s ohľadom na zázraky, apatia ruských voličov, nedostatok skutočnej opozície a často sa ozývalo, že voľby budú aj tak sfalšované.
Nakoniec teda, i keď hlasy v tomto momente ešte nie sú úplne spočítané, Jednotné Rusko bude ešte silnejšie ako predtým. Účasť bola síce o 12 % nižšia ako v predchádzajúcich voľbách, na úrovni približne 48 % a vyzerá to na prvý pohľad tak, že voliť prišli len stúpenci Jednotného Ruska, Komunistickej strany a Žirinovského Liberálno-demokratickej strany. „Demokratická“ antiputinovská opozícia znovu utrpela blamáž a nedosiahla hranicu 5 %. A to sa v rámci nej diali priam revolučné zmeny. Osobitne v liberálnej Strane národnej slobody (PARNAS), v ktorej čele bol do svojej smrti aj Boris Nemcov.
Predvolebný figúry s ambivalentným vyznením
REN TV, ktorá okrem iného stojí aj za niekoľkými dokumentmi, ktoré (nielen)ruskému človeku objasňujú biedu liberálnej antiputinovskej opozície, tesne pred voľbami pustila do éteru ďalší dokument, tentoraz o neuveriteľnej fúzii v ruskom politickom spektre. Priznám sa, že napriek hrôzostrašnej hegemónii Jednotného Ruska, tento dokument na mňa pôsobil doslova dystopicky.
Jeho názov je Máme vás! Kto chce zničiť krajinu (Попались! Кто хочет развалить страну).
Samozrejme, je viac-menej pravdepodobné, že za vznikom takýchto antiopozičných dokumentov mohla byť politická objednávka, no vzhľadom na samotnú podstatu tejto západom podporovanej opozície, ľuďmi, ktorí ju zastupujú, ich vystupovanie, slová a činy žiadnu špeciálnu manipuláciu, či mystifikáciu nevyžadujú. Hoci ruské parlamentné voľby nevzbudzujú taký záujem našich médií ako tie prezidentské, očakával som väčšiu podporu liberálnej opozície. Veď Chodorkovskij a jeho kone boli vždy u nás považovaní za nádej na svetlú budúcnosť Ruska. Komu sa to nejaví scestné, iste nevie, ako to vyzeralo v Rusku v 90. rokoch. To je podobné, ako si myslieť, že Široký alebo Haščák (pro neznalé slovenských poměrů – jde o dva z velkých slovenských oligarchů s velmi temnou minulostí a velmi angažovanou přítomností- pozn.vlk) by boli ideálnou voľbou pre Slovensko.
Viete si predstaviť, že sa SaS alebo OĽANO spojí Kotlebovou ĽSNS? Strana, ktorej predsedom sa po Nemcovovi stal Michail Kasianov, členom ktorej je aj u nás známy „jediný ruský intelektuál“ Andrej Zubov, verejne deklarujúca liberalizmus a ľudské práva, vyberie ako č. 2 na svojej kandidátke človeka menom Viačeslav Maľcev, či Dimitrij Demuškin a tým vlastne celé extrémne pravé politické spektrum, vrátane ruských národných socialistov a Kozákov, oslavujúcich kolaboráciu s Hitlerom. S takouto názorovou fúziou nebolo by na škodu aj stranu PARNAS premenovať na Oxymoron, pretože liberálni fašisti, či fašistickí liberáli sa len tak nevidia.
Zlé správy, predovšetkým pre 5.11.17
Maľcev, ako bývalý člen strany Veľké Rusko, priniesol do PARNAS-u veľmi nebezpečné ultrapravicové myšlienky. Hlavným cieľom jeho kritiky je, ako inak- Putin a jeho politika. Ostro vystupuje proti Kaukazu a jeho islamizácii, ilegálnej imigrácii z krajín z centrálnej Ázie, ktoré si Jednotné Rusko nechce z pragmatických dôvodov pohnevať. Je známy svojou podporou ukrajinského Majdanu a jeho násilné myšlienky by rád, spolu s pôvodnými liberálmi rád aplikoval v Rusku, aby dosiahli zmenu režimu. Je tiež zaujímavá jeho téza o tom, že Putin podporuje separatistov na Donbase v boji proti Ukrajincom a pritom udržuje veľmi priateľské vzťahy s Čečenmi, ktorý zabíjali Rusov počas rusko-čečenských vojen. Akoby zabúdal, že jeho majdanovskí priatelia, ktorých podporuje a rád s nimi aj vedie debaty na svojom video blogu „Zlé správy“, ako je napríklad bývalý vodca UNA-UNSO Dmytro Korčinskij, podozrivý, že bojovali v rámci ukrajinských oddielov na strane čečenských separatistov a zabíjali práve Rusov. Rovnako v Čečensku bojovali už nebohý Alexander Muzyčko a aj vodca Pravého sektora Dmytro Jaroš.
Aj keď väčšina Rusov mu dá za pravdu ohľadom riešenia imigrantskej otázky vo veľkej miere neprispôsobivých gastarbeiterov z centrálnej Ázie a podpory „ruskej veci“, je absolútne jalový v otázkach ekonomiky a to mnohých Rusov, ktorý sú aj nespokojní s politikou Putina, do značnej miery neuspokojuje. Pravdepodobne sám seba, ako aj celý PARNAS odpísal v predvolebnej debate na tému ruskej ekonomiky, kde okrem „impeachment Putina“ a „odstránenie hlavnej brzdy ruskej ekonomiky – Putina“ nepovedal k téme vlastne nič. Následne sa dostal do sporu s „Chirurgom“, teda s Alexandrom Zaldostanovom, vodcom Nočných vlkov, ktorý mu „svojsky“ odkázal, že za také slová si zaslúži „zavesiť za jazyk“ a „že ak sa my vezmeme za vec a naozaj ho posadíme na kôl, všetci potom zrazu zabudnú, k čomu on (Maľcev) vyzýval“. V konflikte bol aj s Nikolajom Starikovom alebo Igorom „Strelkovom“ Girkinom.
Ústredným motívom Maľceva je vybájená a krvavá revolúcia, ktorej dátum stanovil na 5. novembra 2017 a povedie podľa neho k zmene vlády. Na sociálnych sieťach nabral slušné množstvo fanúšikov, no ako sa ukázalo, „follower“ v reálnom živote neznamená volič a „lajky“ hlasy vo voľbách. Maľcev a s ním aj jeho noví adoptívni politickí rodičia z PARNASU dúfali, že voľby ich politicky aj morálne posilnia a blížiaca sa revolúcia bude spôsobovať Putinovi s postupujúcim časom zažívacie problémy. No liberálni fašisti prípadne naopak, vo voľbách strelili capa a v blížiacej sa „vykecanej“ revolúcii im zostáva len veriť, že po nich nebude strieľať OMON. Ukrajinskému scenáru, kde to v uliciach vybojujú fašisti a riadenie vlasti prevezmú liberáli, bolo vo voľbách nastavené zrkadlo s veľmi nepríjemným odrazom.
50 odtieňov ruského nacionalizmu
Pochopiť a vyznať sa v ruskom nacionalizme je disciplína nesmierne náročná. V Rusku snáď neexistuje strana, ktorá by nebola nacionalistická, rozdiel je len sa len v intenzite. Punc v tomto smere nesie iste Žirinovskij a jeho radikálne, aspoň na oko, všetko ruské brániace názory, od imigrantov až po zahraničnú politiku. Aj samotný Maľcev sa v mnohom podobal práve Žirinovskému, preto možno aj práve nebol „klasickými“ nacionalistickými témami výrazný a svoju „slávu“ preto zakladá na veľmi ostrej kritike Putina. Ak Maľceva budeme považovať skôr za kaviarenského nacionalistu, Dmitrij Demuškin, jeho nacionalistický spoluúčastník v liberálnom experimente, má s terénom dostatočné skúsenosti. V 90. rokoch začínal u skinheadov, venoval sa boxu, účastnil sa pouličných bitiek. Prešiel cez Ruskú národnú jednotu, neskôr založil a viedol súdom zakázaný Slovanský zväz, neskôr Slovanskú silu, ktoré podľa jeho slov fungujú na princípoch NSDAP. Postupom času, keď jeho ambície pred mikrofónom začali prevyšovať tie pouličné, národného socializmu sa verejne vzdal a ostal len „tradičným“ nacionalistom.
Okrem imigrantského klišé, výraznou črtou ruského extrémneho nacionalizmu, tak ako aj nacionalizmu v ostatnom „civilizovanom svete“, je antisemitizmus. Platí to osobitne pre Demuškina a takisto aj pre Maľceva. A s antisemitizmom nesúcom sa na vlne neonacizmu, ako je známe, žiadnu veľkú politiku neurobíte. A v Rusku to platí obzvlášť. V súvislosti aj so samotným Majdanom a sympatiami k nemu, kde jedným z najväčším sponzorom antiruských nálad a bataliónov je celkom významný žid Kolomojský, antisemitizmus vyznieva prinajmenšom pochybne.
Maľcevova revolúcia 5.11.17 by mala začať, ako vyplýva z dokumentu REN TV, Ruským pochodom, každoročne uskutočňovaným 4. novembra v mestách po celom Rusku, ale aj na Ukrajine, Moldavsku alebo Kazachstane od roku 2005. Organizátorom toho moskovského je práve Demuškin a mal by prerásť v násilné prebratie moci, čiže v Maľcevovu revolúciu a pochod na Kremeľ.
Nič na náhodu
Tak ako žiadni prozápadní revolucionári, ani tí ruskí nebudú bojovať len za idei a iste nebudú odmietať peniaze od židov. Za spoločného menovateľa sa pri antiputinovskej opozícii predpokladá kto iný ako Chodorkovskij a často sa spomína aj americké veľvyslanectvo. Od roku 2012, od zavedenia ruskej analógie k americkému FARA (Foreign Agents Registration Act) je financovanie opozície ťažšie, keďže zahraniční agenti sú pod prísnym dohľadom. Preto sa dejú aj takéto čudné veci pred voľbami, ako vypátral Saker, keď FSB našla v aute dôstojníka polície pre boj s korupciou 10 miliónov dolárov, v byte jeho sestry ďalších 140 miliónov a u jeho otca po európskych bankách ešte 300 miliónov. Je veľa verzií tohto príbehu, no to, že nájdené bankovky boli zviazané originálnou sponou a ešte aj s čiarovými kódmi s označením šarží, môže aj nemusí veľa znamenať. Čo môže znamenať je aj to, že policajný dôstojník bol pokladníkom a prostredníctvom amerického veľvyslanectva zabezpečoval distribúciu „ideí“ antiputinovskej opozícii.
Saker k tomuto na oko nič neznamenajúcemu incidentu pridáva ešte jednu, do kontextu zapadajúcu správu. Veď predchádzajúca správa sama o sebe nič neznamená. Koniec koncov šlo o policajného dôstojníka pre boj s korupciou, takže mohlo sa naozaj jednať len o úplatky. No v tom istom čase sa hranice s Ruskom pokúšalo prekročiť niekoľko stoviek Ukrajincov s úmyslom hľadania si práce. Na tom by tiež nebolo nič prekvapujúce, keďže v Rusku pracuje asi 6 miliónov Ukrajincov (ak nerátame tých nelegálne pracujúcich). Len azda ich počet, načasovanie a to že niekoľko desiatok z nich sa zúčastnilo operácie ATO, nehovoriac, že pochádzali z oblasti, kde dominuje Pravý sektor a Svoboda, môže vyvolať mierne podozrenie. Takže ich ruskí pohraničníci s odporúčaním, aby si našli prácu doma, na hraniciach obrátili. http://thesaker.is/russian-elections-sitrep-september-18-2016-by-scott-humor/
Môže ísť o paranoju, či spravodajskú operáciu, kto vie, no FSB takéto veci na náhodu určite nenechá. A ak to bola všetko pravda, opozícia svojim úmyslom nechcela rovnako nič nechať na náhodu a čakať skoro rok na „vykecanú“ revolúciu, kým im ľudia vychladnú, no exekúcia, ktorú zvolili bola, mierne povedané, veľmi na náhodu.
Opozícia bez pozície
Frankenstein sa nateraz nepodaril, no Frankensteinova nevesta u susedov žije, aj keď jej každú chvíľu musia uťahovať skrutky na krku. A pokiaľ žije, bude pre niektorých, a to dokonca v Rusku, vzorom. Iróniou predsa len ostáva fakt, čo pravdepodobne pociťuje aj mnoho ľudí idúcich k voľbám, že Rusko minimálne od cára asi lepšiu vládu nemalo, aj keď k ideálu má na míle ďaleko. V demokracii neexistuje vláda bez oligarchie. Bohužiaľ. A pri predstave, že by tento liberálno-fašistický ansámbel naozaj niečo rozpútal, budú sa všetci modliť, aby bolo aspoň tak dobre, ako za Jeľcina, pretože ten „mafiánsky štát“ nenávidí predovšetkým tá časť oligarchie, ktorá zásluhou Putina stratila svoje pozície.
Okrem toho, tento podivuhodný experiment deformuje mnohé, už mediálne vžité tézy, na základe ktorých je Putin a jeho politika príliš nacionalistická a vraj ešte aj podporuje extrémnu pravicu po Európe. Oproti Maľcevovi, Demuškinovi a im podobným v terajšom PARNAS-e, je Putin slabučký odvar ruského nacionalizmu.
Na jednej strane vnímam pretrvávajúcu a nezlomnú podporu Majdanu zo strany našich médií aj v dobe, keď sa už stal neobhájiteľným a ostré vystupovanie proti ani zďaleka nie tak extrémnej pravici na strane druhej, čo vo mne už dlhšiu dobu vyvoláva rad pochybností nad ich serióznosťou, prípadne profesionalitou. To je náš začarovaný mediálny kruh a dvojaké metre ideológie. Každopádne, žiadna veľká podpora ruskej antiputinovskej opozície zásadným spôsobom nerezonovala. Buď to vzhľadom na predvolebné prieskumy vyhodnotili ako zbytočné alebo sami nevedia, ako tento oxymoron uchopiť.